Chorvátsko stopom za 5 dní
Deň prvý: Čo všetko sme zabudli doma
„No to si robíš srandu?! Vážne si ten foťák zabudol? Tak to nám ten čunder pekne začína. „Na Petrovi mám rada, že ma aj po rokoch stále prekvapuje. O hodinu neskôr mi povedal, že dnes nepovečeriame, pretože nepasuje plynová bomba na náš varič. „Myslel som, že sa tie bomby vyrábajú všetky rovnaké. Netušil som, že sú rôzne uzávery.“ V talianskom Terste, v kempe nad mestom, sme teda večerali akurát západ slnka a krásny výhľad.
Plán nášho výletu bol jednoduchý – dostať sa až na samý koniec Chorvátska, do Dubrovníka, kam na dva dni pripláva luxusná zaoceánska výletná loď. Pracuje na nej moja najlepšia kamarátka a zariadila nám prehliadku a celý deň na lodi!
Študentský život (aspoň ten náš) však nedovoľoval nákup leteniek a s peniazmi vo vreckách vyraziť na prázdniny. Pekne nabaliť ruksaky, spacáky, stan, jedlo a stúpnuť si na stopa. Z Česka sme sa zviezli s kamarátmi, ktorí pokračovali na dovolenku do Talianska.
Deň druhý: Ako sme objavili malý raj na Pagu
Peter je rodený optimista a rojko, takže sa počiatočným neúspechom nenechal pripraviť o úsmev. Ja som od prírody pesimista a praktik, bolo teda potrebné vyvinúť väčšie úsilie, aby zavládla rodinná atmosféra = obstarať novú plynovú bombu a foťák na jedno použitie. To sa nám podarilo zmáknuť počas dopoludnia.
Šťastie nám prialo a celkom rýchlo sme sa dostali cez Slovinsko až do Chorvátska.
Na diaľničnom odpočívadle sme ale takzvane „zkysli“. Dovolenkári a rodiny s deťmi napchaní až po strop nás nemali kam dať. Keď už sme sa začali obzerať po vhodnom mieste, kam zložíme hlavy na noc – rozumej v tieni zvodidiel – zastavil nám mladý Chorvát, Tom vo svojej „žuté ptići“ (ako prezýval svoju žltú dodávku). Hrdý občan obce mal pre nás dokonca aj samolepky „I love Smokvica“. Nedal inak, než že u neho musíme prespať.
Smokvica je malá obec (40 obyvateľov!) na ostrove Pag neďaleko Povljany. Dom nášho hostiteľa a jeho rodiny bol síce ešte rozostavaný, neomietnutý a v podkroví chýbali okná, ale ten výhľad v noci bol neskutočný. More a hviezdy – nádhera!
Deň tretí: Zo Zadaru až do Splitu a noc na „pláži lásky“
Lenivé ráno sme začali na ich súkromnej pláži – Peter ma odtiaľ nebol schopný dostať. Tvrdila som mu, že už ďalej jazdiť nemusíme, že tomuto sa žiadny luxus výletnej lode nevyrovná. Nikde ani noha, zátoka len pre nás.
Pred poludním nás Tom zviezol do Zadaru, kde sme sa rozlúčili. Bol to skvelý hostiteľ a dodnes sme v kontakte.
Zadar nás očaril. V uličkách starého centra sme sa kochali a strácali. História dýchala z každého kameňa – teda na mňa – Peter pátral predovšetkým po chladenom pive a maškrtne pokukoval po nespočetných reštauráciách. Márne som sa ho snažila kultúrne vzdelať návrhom prehliadky miestnej katedrály sv. Anastázie. Trhy so všetkým možným aj nemožným ho ale zaujali nadmieru, a tak som mala možnosť obdivovať aj predrománsky kostol sv. Donáta.
Odpoludnie pokročilo. Bolo treba nájsť útočisko, kde strávime noc. Rozhodli sme sa, že ešte skúsime chvíľu stopovať a priblížiť sa aspoň o pár desiatok kilometrov smerom k Splitu. Moc šancí sme si nedávali, ale šťastie bolo na našej strane.
Zastavil nám Maďar, ktorý mieril priamo do Splitu. Bohužiaľ jazyk tohto národa je nám vzdialený tak ako vegetariánovi bôčik. Konverzácia sa tak niesla v duchu verbálneho i neverbálneho experimentu. Nakoniec nás vysadil pri pláži kúsok pred mestom s tým, že je to miesto pre mladých a že tam môžeme v pohode prespať priamo pri mori. Ak si niekto predstavuje skrytú pláž s bielym pieskom, palmami a romantickou vyhliadkou, je absolútne mimo. Táto pláž síce bola plážou lásky, išlo však len (možno väčšinou) o lásku telesnú. Náš stan teda nestál v mori mušlí, ale v mori obalov od kondómov. Zmorení únavou sme tak zaspávali za zvukov špliechajúcich vĺn a príležitostných milencov.
Deň štvrtý: Ako sme sa prešli po druhom najväčšom múre sveta
Štvrtý deň nás šťastie opustilo. Nie a nie chytiť stopa zo Splitu, takže plán „B“ vytvorený za pochodu znel: Autobusom do Omišu a tam skúsiť šťastie po starej. Čo čert nechcel, nemali sme dosť Kún a vodič Eurá nechcel. Zachoval sa ale ako Paul Newman v dobách svojej vrcholnej slávy a nechal nás ísť za tretinovú cenu.
Stará cesta okolo mora je rozhodne príťažlivejšia pre oko diváka než strohá diaľnica a tiež samozrejme vábi. Hurá na pláž! Aspoň sa trochu umyjeme. Omiš som si z detstva pamätala ako trochu holé mestečko. Za tie roky sa dosť zazelenal a bola som moc milo prekvapená, aké je to živé a útulné miesto.
Z krásnej pláže sa nám ani trochu nechcelo, ale bolo potrebné sa priblížiť k Dubrovníku. Zastavil nám Nino zo Záhrebu. Veselý 30 ročný chlapík, čo rozváža balíky, bol ukecaný ako moja kaderníčka. Jedna z jeho zastávok bola aj na kraji mestečka Zaostrog. Schladili sme sa hneď dvojnásobne – kúpačkou a nanukmi, ktorými nás pohostil. Miesto to bolo ako zabudnuté. Niekoľko domov a malá milá pláž len pre pár „vyvolených“.
Netrvalo dlho a museli sme sa s Ninom rozlúčiť, pretože odbočoval na Metkovič. My sme potrebovali držať smer juh. Na rozlúčku nás obdaroval ešte fľašou vína – tí Chorváti sú naozaj milý národ.
Keby sme však vedeli, že nás čakajú dve predlhé hodiny pri krajnici, poprosili by sme skôr o vodu. Keď už bola nálada na bode mrazu (čo by sme za ňu v ten okamih dali) a boli z nás „obzvlášť vypečené rožky“, zastavil nám postarší manželský pár z Francúzska. Bohužiaľ vedeli anglicky asi tak, ako my francúzsky takže to, že nás zvezú až do Dubrovníka, sme pochopili zhruba po pol hodine jazdy. Ako sme vzápätí zistili, snažili sa nám totiž vysvetliť, že sa ešte zastavíme pozrieť do historického miesta, ktoré je kúsok bokom z cesty na Dubrovník.
Ston je malé mestečko. O to viac prekvapí tým, čím je slávne. Nachádza sa tu druhý najväčší múr na svete (hneď po Veľkom čínskom múre). Z pôvodne 7 km dlhých hradieb sa zachovalo približne 5 km. Na Petra konečne niečo urobilo dojem. Dokonca sme sa po opevnení prešli. Úžasný zážitok sme preberali pri pive, na ktoré nás Celine a Pierre pozvali. Peter dodnes nechápe, ako je možné, že hoci sme si prakticky nerozumeli, viedli sme sa Celine čulú konverzáciu. „My ženské si jednoducho rozumieme“, vravím mu vždy.
Do Dubrovníka sme dorazili so súmrakom a celí natešení. Stari Grad a impozantné hradby, ktoré sme míňali, nás nenechali na pochybách, že sa bude načo pozerať. Nebola to ale len architektúra, čo nám vyrazilo dych – aj miestne ceny stáli za to. Po zhliadnutí cenníka autobusovej linky sme do kempu došli radšej pešo. Dubrovník je jednoznačne jedno z najkrajších miest Chorvátska a rozhodne stojí za návštevu, aj keď je potrebné siahnuť do peňaženky trochu hlbšie (v našom prípade takmer na dno).
Deň piaty: Exkurzia na lodi snov
Ráno stála v zátoke Serenity. Konečne sme sa dočkali a po rannej osviežovačke v mori sme vyrazili do prístavu.
Nikdy som tak ohromnú loď nevidela, nieto aby som mala možnosť sa pozrieť do jej útrob. Bola vybavená tak, že stráviť na nej týždeň, by bolo podmienené výhrou v športke. Namiesto papierových uterákov na jedno použitie boli na záchodoch pre hostí bavlnené mini uteráky s logom (na jedno použitie samozrejme). Nechýbal krém na ruky z mŕtveho mora (brala by som ho aj na tvár). Kasíno, divadlo, nespočet barov a reštaurácií, obchody, wellness a spa, posilňovňa, bazény… také mesto na mori.
Bola to krásna bodka za našou cestou Chorvátskom.