Cesta na Pag alebo ako navigácia sklamala
„Baby, prehoďte si program na budúci týždeň, ideme do Chorvátska. Heslo: Ubytko za babku!“ Netrvalo ani 5 minút a odpovede sa začali hrnúť. „Boží, balím!“ Píše Káťa. „Idem si kúpiť nové plavky“, píplo od Evy. Nikola rovno volala, že už vypráža rezne na cestu. Za dve hodiny nás bolo plné auto.
Kamarátovi Ivanovi totiž ochoreli deti kiahňami a bolo mu ľúto nechať prepadnúť zaplatené ubytovanie v letovisku Mandre na ostrove Pag. S nadšením rovným kostarickým futbalistom na MS sme mu pomohli situáciu vyriešiť. V sprievode statného ochrancu a spoľahlivého vodiča Jura sme sa vydali v ústrety slniečku a moru.
Ivan mi so slzou v oku poslal info o mieste pobytu a „návod“, ako sa tam dostaneme. Nad pdf súborom s fotografiami značenými „elektronickou ceruzkou zo štúdia futbal“ som sa pousmiala a uložila do priečinka v počítači s tým, že v dnešnej dobe navigácií, nebude nič také potrebné. Keby som tak tušila, ako hlboko som sa mýlila…
Kde sú rezne na cestu?
Plán odchodu sme samozrejme nedodržali a už pred Mikulovom sa začali ozývať náreky typu: „niee, ja som zabudla topánky k šatám!“ Káťa trvala na tom, že je potrebné sa pre ne vrátiť. Kategoricky sme to zamietli. Postupom času sa ukázalo, že toho chýba viac. Ja som zabudla slnečné okuliare, Evča s hrôzou zistila, že na pláži nemá na čom ležať (na lehátko si ani nespomenula), Katka nechala doma okrem topánok aj zubnú pastu a hrebeň. Nikča machrovala, že má všetko. Za hodinu, keď prišiel hlad, zistila, že taška s rezňami na cestu zostala doma v predsieni. Juro len neveriacky krútil hlavou, ako je možné, že sa tak dlho chystáme a pritom necháme doma toľko vecí. (Treba podotknúť, že Jurovi zbalila veci Káťa.)
Blížime sa k Viedni
Zápchu vidíme už z diaľky. Avšak zo všetkých kolón mám tie viedenské najradšej. Málokedy sa stojí, väčšinou popochádzate a to je lepší psychologický efekt pre posádky vozidiel. Queen, Beatles, Michael Jackson a ďalšie srdcovky nám samozrejme robia spoločnosť. Aj napriek odporu niektorých ďalších účastníkov cestnej premávky hlasno pospevujeme obľúbené hity.
Obchádzame slovinskú diaľnicu
Môj otec (už je v dôchodku) sleduje všetko dianie a internetové „perličky“ mi posiela do mailu. Medzi nimi aj návod, ako sa vyhnúť slovinskej diaľnici a ušetriť tak 40 Euro za známku. Časová strata tam je 20 minút – to stojí za vyskúšanie. Zadali sme do navigácie obec zjazdu a tu prišlo prvé zaváhanie múdreho zariadenia. Z diaľnice nás to naviedlo zlým výjazdom. Našťastie sme (teda Juro) zareagovali včas a rýchlo sa vrátili na správnu trasu. Navigáciu sme vypli a išli podľa návodu z mailu. Malebná cesta rakúskymi a slovinskými obcami bola príjemnou zmenou a kochali sme sa, div sme si krky nevykrútili. 50 km utieklo ako bublinky z piva a bez zádrheľa sme sa ocitli v Chorvátsku. Hurá na Pag!
Kocháme sa Chorvátskom
Podľa znovu pustenej navigácie nám zostáva ešte približne 2,5 hod. cesty. Napchávame sa bábovkou, žemľami, gumovými medvedíkmi, redbullom a netrpezlivo čakáme, kto prvý uvidí more. Za súmraku budeme pri ňom. „Jéééé“, ozýva sa jednohlasne autom. Pre nás, čo doma more nemáme, je to skrátka vždy úchvatný pohľad, bez ohľadu na to, koľkokrát ho človek videl.
Avšak pre mňa všetka sranda končí. Zákruty, serpentíny a členitý terén pozdĺž Jadranu mi nerobí dobre. „Ako dlho ešte?“ Pýtam sa v obavách, že som si mala ten Kinedryl predsa len vziať. „Už len hodinku a sme skoro tam“, hlási Juro. „To dám“, hovorím si v duchu. Krátko na to zdesene hľadíme na navigáciu. Celú dobu počíta s trajektom – nie s mostom na Pag. Posledný trajekt nám samozrejme ušiel. Múdra krabička prepočítava trasu na variantu „cez most“. Doba do cieľa: 2 hod. 38 minút!!! „Aaaaa“ ozýva sa opäť kolektívne vozidlom (najviac kričím ja). Čo sa dá robiť aj Hus trpel.
Konečne Pažský most
Nedočkavo vyzerám ceduľu s názvom našej destinácie. „Mandre“, kričím na Jura, ktorý práve prešiel odbočku. „Navigácia hlási, že ešte 14 km.“ Tá krabička sa mi zdá čím ďalej podozrivejšia. Pri svetelných plameňoch vzpínajúcich sa z disko pláže Zrče je jasné, že tadiaľ cesta nevedie.
Spomenula som si na preposlaný email s pokynmi na cestu. Po dôkladnom naštudovaní sa chytáme za hlavy. Prečítať si ich skôr, tak by sme neblúdili a už dávno spali v posteliach. Okrem finálneho popisu príjazdu k apartmánu tam boli všetky informácie. Medzi nimi aj všetko o trajektoch (vrátane rozpisu, kedy jazdia). Keby sme trochu skrátili niektorú z „WIFI zadarmo zastávok“, mohli sme ho hravo stihnúť.
Sláva, sme na mieste
Technika je síce skvelá vec, ale nie je nad kompletné info, ktoré je odskúšané a ktoré sa po ceste nemení, neprepočítava, nevypína, nepríde o signál apod. Podľa pokynov sme tak bleskovo našli náš cieľ a v posteliach konečne padli za vlasť.